Slovenské zdravotníctvo je na tom náhodou veľmi dobre. To si iba všetci namýšľame, že opak je pravdou. My sme iba veľmi netrpezliví. Cez občasné ochorenia nechceme vidieť podstatu. Veď je predsa evidentné, že tento najzdravší rezort iba taktizuje. Pre naše dobro a zdravie. Už je nad slnko jasnejšie, že vyčkáva na dobu, kedy sa posledný chorý pacient rozhodne, že je zdravý. Sám od seba, dobrovoľne. Podľa mňa je to veľmi premyslená taktika, ktorá si zaslúži obdiv. Výsledky nevidno síce hneď, dokonca sa zdá, že vôbec, ale väčšina ľudí trpiaca nejakou tou chorobou, začína o sebe pochybovať. A v tom je ten vtip. V tom je dokonalosť postupu tohto veselého rezortu.
Pozrime sa na to spoločne a hlbšie. Veď čo taký dlhodobo chorý pacient. Poneviera sa sem i tam, otravuje vzduch v čakárni. A ak je dostatočne dotieravý, dostane sa občas aj do ordinácie. Kde v podstate tiež otravuje. Dlhodobo. Pokiaľ chodí po svojích, tak to sa ešte dá pochopiť. Ale ak už začne byť natoľko otravný, že aj sanitku požaduje, musí sa urobiť všetko preto, aby si začal vstupovať do svedomia. Najlepšie by bolo okamžite, ale niektorí pacienti sú ako sopľavé deti. Nie a nie si do svedomia vstúpiť. Preto musí rezort dlhodobo vytvárať nepriateľské ovzdušie. Všetko sa to, ale deje iba akože. Na oko. Navonok to vyzerá, že o pacienta vôbec nejde a je rezortu na príťaž. Ale je to presne naopak. Rezort robí všetko preto, aby si DCHP ( dlhodobo chorý pacient ), začal sám dávať dôležitú otázku : "Som ja vobec chorý ?" Alebo "Som ja vôbec DCHP ?".
Rezort jednoducho pochopil podstatu veci. Všetko je o myslení. Samozrejme pozitívnom myslení. Vďaka Bohu, že k nám tento typ myslenia dorazil a je tak veľmi nápomocný. Aj nám, aj rezortom. Je pravdou, že aplikovať tento jednoduchý postup, nie je vôbec jednoduché. Presvedčiť pacientov s trvalými následkami, že sú zdraví je najťažším orieškom. Ale ľady sa pohli aj tu a už nie sú títo pacienti takí tvrdohlaví. Dokonca sa začínajú množiť prípady, kedy si aj pacienti bez končatín rozmyslia, či žiadať o invalidný dôchodok. A začnú si uvedomovať, že sú vlastne fit. A koľkí sú teraz šťastní, že precitli a nenechali si sami sebou nahovárať chorobu...
Chce to len čas a trpezlivosť. Všetko je o zmene myslenia a o inom uhle pohľadu. Ako píšem aj v knihe Dimenzia humoru, všetci raz pochopíme, že sme zdraví a nepotrebujeme žiadnu lekársku starostlivosť. Čo lekársku...!!! Žiadnu !!! Preto sa už prebuďme a nenamýšľajme si nejaké choroby či postihnutia. Ja osobne nemám žiadne pochybnosti o tom, že pri rezorte zdravotníctva, aký máme u nás, nebude problém presvedčiť aj posledného žijúceho DCHP, že je vlastne zdravý.
