Musíme si pomáhať...!?

Autor: Roman Kvalténi | 27.9.2016 o 23:43 | Karma článku: 3,52 | Prečítané:  578x

Zrejme každému sa už v živote stalo, že bol požiadaný o pomoc. A zrejme každému sa už v živote stalo, že o pomoc žiadal. Aj pomáhať treba vedieť...hlavne nie za každú cenu...

V mojom poslednom blogu o ľuďoch, ktorí sa pravdepodobne zbláznili sa v diskusii objavil jeden koment. Prekvapivo iba jeden tohto typu. Píše sa v ňom, že prečo ľudí poučujem čo majú robiť a prečo nepíšem o svojom vlastnom živote. Akože príkladom mám ísť. Veľmi ma teší, že je o môj život záujem a aj o môj názor. Vôbec som s tým nepočítal. To bude tým, že som sa naučil neočakávať. Naučil som sa prijímať sled udalostí a potom k nim zaujímať stanoviská. Všetko čo k nám v živote príde, závisí od rôznych okolností, ktoré zväčša nie sú totožné s našimi očakávaniami. Všetko sa deje inak ako si myslíme... K tomu komentu ešte snáď iba toľko. Svoj život budem rozoberať hlavne sám so sebou, pretože ho viem najlepšie pochopiť. Potom nasleduje moja partnerka, ktorá je so mnou 24 hodín denne a je teda v obraze. A nakoniec je tu veľmi malá vzorka ľudí, ktorí so mnou zdieľajú určité životné situácie. Píšem iba to, čo som zažil, videl a počul, čo si o tom myslím a aký je môj názor. Nepoučujem. Každý nech koná tak, ako uzná za vhodné. Prejdem však k tej pomoci...

Všimol som si, že ľudia, ktorí chcú požiadať o pomoc, začnú väčšinou tým, že sa ospravedlňujú. "Prepáč, že otravujem...", "nehnavajte sa, že vyrušujem..." . Už vopred majú strach. Možno z odmietnutia alebo z neúspešnej pomoci. Mám pocit (a v živote sa mi to viackrát potvrdilo), že ten strach pramení z jednej obrovskej maličkosti. Väčšina ľudí totiž už vopred uvažuje nad tým, ako sa bude svojmu záchrancovi revanšovať. Sme bohužiaľ zvyknutí, že svet funguje štýlom - niečo za niečo. Samozrejme, že poznám kopec úžasných ľudí, ktorí pomáhajú nezištne a nemajú z toho žiadnu traumu. Ale čo tí, ktorým pomohli ? Verte mi, že väčšina z nich má doživotný pocit dlžníka. Možno by bolo fajn, keby sa vesmírny zákon dávania a prijímania, hlbšie zakorenil v ľudskom myslení a stal sa bežne používaným. Ono totiž stačí nezištne pomôcť zase niekomu inému. Kto to práve potrebuje a požiadal nás. Nie je vôbec potrebné pomoc vracať tam odkiaľ prišla. Pokiaľ bola poskytnutá s úprimným úmyslom, dotyčnú osobu odmena neminie. Tak funguje ten zákon. Inak vesmírne zákony fakt fungujú. Na rozdiel od....iných, prepytujem, zákonov.

Druhá skupina ľudí, ktorá je dosť objemne zastúpená v príbehu POMOC, má tiež svoje čaro. Sú to tí, ktorí pomáhajú aj vtedy, keď ich o to nikto nežiada. Alebo pomáhajú nad rámec svojich možností a schopností. Prípadne zvolia formu pomoci, ktorá dovedie do problémov ich samotných. Väčšinou sa jedná o ľudí, ktorí potrebujú ukázať celému svetu, že pomáhajú. Výsledkom je zväčša ešte väčšia spúšť. Na oboch stranách.

Možno týmto chybám predísť ? Myslím, že áno. Keď prestaneme očakávať a necháme náš život plynúť s vierou, že sme schopní vyriešiť všetko čo nám prinesie. A vziať za naše rozhodnutia plnú zodpovednosť. Potom to už nemusí byť o neustálom žiadaní o pomoc alebo o pomoci za každú cenu. Dávať dobré rady je naozaj nad zlato, viesť a ísť príkladom. Napríklad aj tým, že som sa dokázal poučiť z vlastných chýb a pokračujem v ceste ďalej. Lepšie ako doteraz.

Asi pred hodinou a pol mi písal jeden mladý muž, ktorý si nevedel rady s jedným "problémom". Týka sa jeho súkromného života, takže podrobnosti nebudem rozpisovať. Napísal som mu svoj názor. Bez servítky. Napísal som mu svoj uhol pohľadu na daný "problém". A vôbec som ho nešetril. Pretože naozajstný priateľ nevytvára ďalšie vrstvy ilúzie, ale snaží sa odkryť realitu. Niekoľkokrát mi ďakoval. Za to, že som mu otvoril oči, že som ho nakopol. Ale aj za to, že som ho "vypucoval". Netreba ďakovať. Správnosť mojej pomoci sa ukáže až neskôr. Keď toho mladého muža stretnem spokojného, vyrovnaného a s úsmevom na tvári. A hlavne keď bude zvládať svoj život, seba samého a nebude potrebovať žiadnu pomoc. Pretože pochopí to najdôležitejšie. Že všetky odpovede na otázky má v sebe. Raz možno tiež poradí niekomu, kto bude mať pocit, že je zúfalý. Myslím si, že toto je jediný druh pomoci, ktorý by mal medzi ľuďmi fungovať. Všetko ostatné už príde, ako sa hovorí, samo.

Ešte sa vrátim k tomu komentu, o ktorom píšem v úvode tohto príspevku. Prepáčte mi pán/pani "alias", že nepíšem o súčasných kauzách politikov, o protestoch Bonaparte, o zneužívaní maloletých v divných zariadeniach, o nehode Lipšica či kojení Lucie v parlamente....a o Dankovi, že nepíšem...sorry. Viem sú to vďačné témy. Lepšie by však bolo ich aj riešiť a nie iba o nich písať. Možno aj tým, že tie všetky tzv. "autority" odprevadíme kade ľahšie. Všetky. Ja píšem o živote. Bežnom, každodennom živote. Pretože ten ma baví, pretože ten žijem.

P. S. O duskusii pod týmto článkom si nerobím žiadne....ale veď to už viete...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

KOMENTÁRE

Zničia raz naše deti svet?

Do 20 rokov má zmiznúť takmer polovica pracovných miest.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?